7 zmien alebo ako hľadať koncepčné úspory vo verejných financiách

7 zmien alebo ako hľadať koncepčné úspory vo verejných financiách

O zmene prístupu v nakladaní s verejnými zdrojmi alebo kde a ako šetriť.

 

Sedem zmien, či odporúčaní, sme prezentovali na konferencii Malá vláda – dobrá vláda II.

 

1) Racionalizácia prevádzky

 

Obdobie paušálnych škrtov a zavedenia transparentnejšieho obstarávania je za nami. Ďalšie a vyššie úspory je možné dosiahnuť len systémovými zmenami. Zmena myslenia vyžaduje procesný prístup smerom k centralizácii rovnakých obslužných činností (účtovníctvo, základné IT služby, právne služby, prenájom štátnych nehnuteľností). Nevyhnutný je audit činností, ktorý by mal vylúčiť aktivity síce v súčasnosti požadované zákonom, ale s minimálnou pridanou hodnotou alebo za duplicitnej existencie trhových alternatív. Obmedzenie činností je nevyhnutným predpokladom pre znižovanie počtu zamestnancov a s nimi spojených prevádzkových nákladov. Prevádzkové náklady musia klesať permanentne, viď bod 7.

 

2) Solidarita

 

Štátna podpora v podobe dávok musí vznikať z titulu ťažkej životnej situácie, nie z titulu prostého občianstva. Prídavky na deti, dávka pri narodení, rodičovské príspevky, daňové bonusy, či podpora v bývaní sú plošné dávky, pri ktorých dochádza k rozsiahlemu plytvaniu tým, že sú poskytované každému (možné úspory 25% – 33% rádovo v stovkách mil. eur). Zmena myslenia sa musí prejaviť už na začiatku, v dôslednom definovaní ohrozených skupín. Štát musí zisťovať, kto má na dávky nárok, preto je potrebný príjmový aj majetkový test. Náklady vyvolané testovaním sú nevyhnutnou podmienkou pre zastavenie plytvania, väčšina objemu poskytovaných dávok nie je nijako testovaných. Je potrebný tlak na decentralizáciu poskytovania podpory, pretože základné inštitúcie (napr. miestne úrady, komunitné centrá, cirkvi či charita) majú viac informácii ako centrálne štátne orgány.*

 

3) Kritický pohľad na nové verejné výdavky

 

Každý nový výdavok by mal prejsť týmto kritickým testom:

 

1.    Preukážte reálnu existenciu problému

 

2.    Preukážte, že navrhovaný program, alebo aktivita vyrieši problém

 

3.    Informujte o tom, kto iný už rieši daný problém, a prečo ho nedokáže vyriešiť

 

4.    Vyčíslite finančné náklady spojené s realizáciou programu

 

5.    Preukážte, že keď ukončíte daný program, nebudú potrebné znova ďalšie financie, resp. za akých podmienok nebudú potrebné

 

4) Sunset clause (doložka o časovom obmedzení)

 

Každá regulácia a vznik novej štátnej organizácie, ktoré nevyplývajú priamo z ústavy, by mali mať časovo obmedzenú platnosť. Verejná správa trpí na „zotrvačnosť“, neochotu prehodnocovať staré poriadky napriek neustále sa meniacej realite. Existencia na dobu určitú vytvára akýsi automatický kontrolný mechanizmus, ktorý núti zákonodarcov k prehodnoteniu zmyslu daných inštitúcií. Na Novom Zélande platia regulácie 5 rokov, v Texase zanikajú štátne organizácie automaticky po 12 rokoch, ak neobhája svoju existenciu.

 

5) Nepodnikať

 

Z pochopenia, že z verejného (cudzieho) krv netečie a štátni manažéri budú vždy nadbiehať tým, ktorí ich nominovali, vyplýva, že štát by sa mal vzdať aktívnej účasti v odvetviach, kde existujú trhové alternatívy. Z toho vyplýva aj jednoznačné poučenie pre investičné stimuly, kde štát na seba preberá úlohu podnikateľa, ktorý nielen rozhoduje o tom, kto bude podporený, ale zároveň tým nepriamo ovplyvňuje ostatných trhových aktérov (napr. len 10% pracovných miest Honeywellu by mali obsadiť nezamestnaní, ostatných bude podnik musieť s pomocou štátnej podpory pretiahnuť od iných zamestnávateľov, čo znamená, že de facto sa títo podnikatelia prostredníctvom daní skladajú na zvyšovanie vlastných mzdových nákladov, prípadne nákladov na obsadenie stratenej pracovnej sily). Namiesto súťaženia v investičných stimuloch by vláda a parlament mali viesť krížovú vojnu v európskych inštitúciách s cieľom obmedziť maximálnu výšku pomoci na minimum a nevyhovárať sa na stimuly poskytované okolitými krajinami. V súčasnosti totiž platí, že z politického hľadiska je bruselská cesta jediným spôsobom, ako zabrániť politicky atraktívnej ale nezmyselnej súťaži v podplácaní bohatých investorov našimi peniazmi.

 

6) Privatizovať

 

Cargo a Letisko M.R. Štefánika sú smutnými príkladmi, ako štát prepásol skvelú príležitosť na získanie voľných zdrojov, a zároveň ako štátom dosadený manažment nedokáže reagovať na meniace sa ekonomické prostredie. Ak politici nie sú ochotní privatizovať, mali by do vedenia firiem pustiť súkromných aktérov formou dlhodobého prenájmu, za jasne stanovených podmienok výnosnosti. To sa týka napríklad štátnych lesov, pozemkového fondu a mnohých iných oblastí, vrátane služieb poskytovaných verejnou správou.

 

7) Výdavky by mali v čase klesať

 

Posledný predpoklad má najzávažnejší charakter, vyžaduje zásadnú zmenu v postoji k verejnej správe. Väčšina poslancov a zamestnancov verejnej správy pristupuje k verejnej správe tak, že tu vždy bola a vždy tu bude, a neustále jej pribúdajú úlohy pre naplnenie blaha ľudu. Alternatívny pohľad však vychádza z koncepcie, že s rastúcou životnou úrovňou, podstatne vyššou dostupnosťou informácií a teda efektívnejšie rozhodujúcimi sa agentmi na trhu, by mala potreba verejných inštitúcii klesať. Informatizácia a moderné technológie by mali permanentne viesť k znižovaniu nákladov na prevádzku verejnej správy (rozpočtové organizácie by napr. mínus 2% na prevádzku ročne nemali považovať za úsporu, ale za prejav normálneho rastu produktivity práce prítomného v ekonomike). Problémom spoločnosti nie je príjmová nerovnosť, ale chudoba a ohrozené skupiny (koncepcia EU SILC, podľa ktorej sú chudobní s príjmom menej ako 60% mediánu, je z tohto pohľadu mylná). Takýto prístup predpokladá sunset clause, a zároveň jednoznačné nastavenie vypršania účinnosti každej aktívnej politiky štátu. Takýto prístup neposudzuje objem výdavkov štátu podľa vývoja ich podielu k HDP (porovnanie slúži nanajvýš politikom, ktorí na znižovanie roly vlády „používajú“ rast HDP). Absolútny rast výdavkov musí mať oporu vo vecnej podstate nových výdavkov, rast HDP touto oporou byť nemôže, nemá byť ako. Koncepčná zmena v náhľade na funkcie štátu de facto znamená neustále prehodnocovanie existujúcich výdavkových schém s cieľom eliminácie výdavkov s nízkou pridanou hodnotou.

 

Záver

 

Zmena paradigmy v prístupe k verejným výdavkom nie je možná v horizonte mesiacov. Z príkladu Nového Zélandu však vyplýva, že za predpokladu ozajstného odhodlania je to možné. Samozrejme zavedenie reforiem nie je garanciou dlhodobého zlepšenia stavu. Je to beh na dlhé trate.

 

“Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov. Zdá sa, že lepšie pozná potreby a dokáže ich uspokojiť ten, čo sa s nimi zblízka stretá a je blížnym núdzneho.“ Ján Pavol II

 

3.5.2011 / Blogy / INESS