Alternatívny pohľad na podporu športu

14. září 2011   Autor :  Radovan Ďurana

Motto: „Zlatá olympijská medaile je důkaz toho, že někdo udělal něco zhola zbytečného, nicméně lépe než ti ostatní.“ Joseph Heller

Na základe medializovaných informácií sa človek neubráni dojmu, že hlavnou spoločnou črtou financovania česko-slovenského športu, sú korupčné škandály a neefektivita. Rozsahom sa asi nič nevyrovná „neziskovej“ aréne v Prahe, medzinárodnou hanbou je tohtoročné zrušenie zimnej deafolympiády na Slovensku, týždeň pred otvorením z dôvodu sprenevery. Aktuálne dostal Slovenský biatlonový zväz výzvu, aby posúdil svoju schopnosť zorganizovať majstrovstvá Európy. Tiež kvôli korupcii. So stratou vyše 100 mil. Kč skončili aj majstrovstvá sveta v lyžovaní v Liberci. Spoločných znakov týchto zlyhaní je možné nájsť viac, ale zdá sa, že spoločným menovateľom týchto problémov je zapojenie verejných zdrojov.

Sektor športu generuje podľa odhadov 2–3 % HDP v krajinách EÚ. Objem verejných zdrojov do oblasti športu v porovnaní s inými výdavkami pritom nie je vysoký. V máloktorej krajine presahuje 0,5 % HDP (údaje z roku 2005), na Slovensku aktuálne len 0,2 % výdavkov štátneho rozpočtu. Medzi krajinami sú pritom obrovské rozdiely a nielen vo výške zdrojov. Súkromné zdroje dosahovali vo Veľkej Británii 90 % celkových výdavkov, vo Francúzsku 60 % a na Slovensku 28  %.

Verejná podpora športu je neefektívna

Z prísneho ekonomického pohľadu je pritom podpora športu sledujúca verejný záujem v podobe pravidelného pohybu apriori neefektívna. Žijeme totiž v ideálnej zemepisnej šírke, ktorá umožňuje celoročný pohyb za minimálne náklady. Bez ohľadu na príjem, či kvalifikáciu, každý zdravý občan má dostatočné podmienky na pravidelný pohyb v prírode, či mestskom parku bez potreby priameho dotovania z verejných zdrojov. Korčuľovanie na ľade v septembri je z tohto pohľadu prejavom plytvania s verejnými zdrojmi. Štát v skutočnosti čelí motivačnému problému, tzn. ako pritiahnuť ľudí, ktorí pravidelný pohyb považujú za nezaujímavé trávenie času. Takto definovaný problém zároveň vymedzuje cieľovú skupinu, na ktorú by sa mali verejné zdroje sústrediť (plytvaním je tiež podpora tých, ktorí by tak či tak športovali). Štatistiky z mnohých krajín ukazujú, že ide hlavne o nízkopríjmové skupiny s nízkym vzdelaním. Jednoduché riešenie neexistuje. Viaceré štúdie poukazujú na skutočnosť, že rozšírenie hodín telesnej výchovy na školách nemá vplyv na zmenu body mass indexu (BMI) žiakov. Ak ale nešportujúcu verejnosť nemotivujú multišportové haly za miliardy, majstrovstvá za stovky miliónov, cyklotrasy za desiatky miliónov, a telocvične za milióny, vyvstáva otázka, či nezmeniť prístup od základu a zvoliť motivačný nástroj, na ktorý počuje väčšina spoločnosti. Nešportujúci ľudia s nízkym príjmom by za pravidelný pohyb dostávali finančný obnos. Výšku obnosu by bolo možné stanoviť ako podiel úspory, ktorý vznikne nižším čerpaním výdavkov verejného zdravotníctva. V Anglicku napríklad vzniká sieť trénerov, ktorých úlohou je byť k dispozícii v komunitách a podporovať ľudí v pohybe, ich počet by mal dosiahnuť 200 000. Takýto tréneri by aj u nás mohli organizovať pravidelné pohybové aktivity v prírode, parkoch na dennej báze a za pravidelnú by účastníci získavali finančný obnos. Nevyhnutnou podmienkou by zároveň bolo zrušenie nákupu vysielacích práv k športovým podujatiam z verejných zdrojov, nakoľko pasívne športovanie je v takto vymedzenej cieľovej skupine príliš silným konkurentom toho aktívneho. Takýto prístup k financovaniu športu by odsunul problém nákladnej korupcie uvedenej v úvode výhradne do súkromného sektora. Individuálne zneužívanie systému v malých sumách je nevyhnutnou súčasťou všetkých politík sociálneho štátu.

Tento návrh je politicky nepriechodný a verejnosťou by bol pravdepodobne odmietnutý. Obstrahuje totiž od ľudskej potreby oslavovať hrdinov, či politickej potreby prestrihávať pásky a stáť vedľa olympijských hrdinov. Cieľom tohto zamyslenia bolo vniesť trochu reflexie do oblasti, v ktorej vládne národná vášeň a nezhoda medzi proklamovanými cieľmi a použitím verejných zdrojov. Výsledkom je nízka efektivita v podobe počtu tých, ktorí vďaka verejným zdrojom začali športovať a stále vysoká miera korupcie.