II. pilier a zjednocovanie vymeriavacích základov

II. pilier a zjednocovanie vymeriavacích základov

 

O tom, že schéma sporenia na dôchodok potrebuje zmenu.  

      

Súčasný návrh odvodovej reformy je postavený na predpoklade zjednotenia všetkých vymeriavacích základov. Doteraz bol napríklad rozdiel v maximálnom základe zdravotného (3*priemerná mzda, ďalej PM) a dôchodkového poistenia (4*PM), teraz dochádza k zlúčeniu (hádajte, ktorým smerom).

 

Má to nepochybne praktické výhody z pohľadu zúčtovania a administrácie odvodov. Ale tento argument nie je dostatočný, aby bol rovnaký vymeriavací základ pre všetky platby. Ak dôjde k zlúčeniu fondov Sociálnej poisťovne, rovnaký základ nebude mať zmysel pri úrazovom poistení a dôchodkovom sporení. Úrazové poistenie je objemom nezaujímavé a nezmyselne vysoké platby ako v súčasnosti treba odstrániť.

 

No zaujímavejší je pohľad na dôchodky.Maximálny strop pre odvody na dôchodkové poistenie, a teda aj na dôchodkové sporenie, je 2978 Eur. Štát teda prikazuje občanom s mesačnou hrubou mzdou, ktorá je takmer 10 krát vyššia ako minimálna mzda a 4 násobne vyššia ako priemerná mzda, aby si sporili v druhom pilieri.

 

Bez akejkoľvek solidarity (úspory sú vlastníctvom sporiteľov) núti ľudí s vysokým príjmom vkladať do preregulovanej a  politicky nestabilnej metódy sporenia, akou druhý pilier nesporne je, 268 eur (8074 Sk) mesačne. Takýmto tempom (za predpokladu nezvyšovania stropu) by si človek s týmto príspevkom za desať rokov bez zhodnotenia našetril milión.

 

Prečo musí človek s takým vysokým príjmom toľko sporiť v povinných schémach a nemôže peniaze zhodnocovať podľa vlastného uváženia?

 

Rozumné vysvetlenie ma nenapadá. Občania s vysokým príjmom platia do prvého piliera pomerne viac, ako ľudia s priemernou mzdou. Tým sa vyjadruje solidarita s ostatnými poistencami. Ide  v podstate o daň. Ale prečo sporitelia s vyššími príjmami „solidarizujú“ s ostatnými aj výškou percenta odvodu do druhého piliera? (Nad stropom je zhruba 21 tisíc zamestnancov). Povedzme, že sporiteľ nemá počas celého života vysoký príjem, a teda treba využiť plodné obdobie, a dosporiť poriadne. No ak by to tak bolo, musela by zároveň existovať hranica – suma, ktorú keď si človek nasporí, môže sporiť prestať a nechať kumulované úspory zhodnocovať do dôchokového veku. V zákone taká možnosť neexistuje.

 

Dôvodov, prečo by mal byť znížený strop pre odvod do druhého piliera je hneď niekoľko:

 

1) Nestabilita druhého piliera a riziko neistoty jeho budúcnosti (viď maďarské znárodnenie)

 

2) Dnes reálne veľmi obmedzená možnosť manažovať svoje úspory (úspory musia byť len v jednom fonde)

 

3) Silná miera regulácie nastavená s cieľom zachovať masu úspor pre bežných sporiteľov (to platilo aj pred zavedením garancií), čo znižuje možnosť výnosu

 

4) Prevládajúca finančná gramotnosť alebo schopnosť zabezpečiť si riadenie úspor u ľudí s vysokými príjmami (medzi vzdelaním a výškou príjmu je vysoká korelácia (vzdelanie tu nerovná sa vlastneniu titulu))

 

5) Vysoké alternatívne náklady. Sporiteľ, ktorý najviac verí priebežnému pilieru vlastnej domácnosti (investícia do vlastných detí sa mu javí istejšia), musí svoje úspory dávať DSS, ktoré ich investujú co cudzích aktív namiesto toho, aby investovaľ do ľudského kapitálu vlastnej domácnosti

 

6) Vysoko pravdepodobná kumulácia majetku (nehntuteľnosti, vlastné podnikanie…) počas produktívneho života, ktorá môže slúžiť na zabezpečenie príjmu v starobe

 

Vychádzajme zo súčasnej politickej reality. Druhý pilier musí ostať povinný a akceptujme fakt, že štát nechce rozlišovať, kto si sporí a kto nie. Vychádza z premisy, že každý občan s príjmom sa musí poisťovať/ sporiť, aby mal aspoň minimálne zabezpečenie na dôchodok.  Existujú dve možnosti.

 

1)  Znížiť strop pre ľudí s vysokým príjmom – zníženie stropu na 1600€, zhruba 2*PM,  by sa dotklo 60 tisíc občanov.

 

2) Stanoviť hranicu, zabezpečujúcu primeranú anuitu na dôchodku. Mohla by to byť anuita vo výške polovice čistej priemernej mzdy – čo je dnes približne priemerný dôchodok (vo výpočte dôchodku neuvažujeme s dávkou od štátu, lebo je možné, že v budúcnosti človek s tak vysokými príjmami neprejde cez kritérium príjmového testu, aby sa kvalifikoval na štátny dôchodok). Keďže bohatí sa doživajú vyššieho veku (predpokladáme dobu poberania 20 rokov), mali by mať nasporené 60 000 eur. Človek s dnešným maximálnym vymeriavacim základom túto sumu nasporí pri zhodnotení 3% p.a. za 15 rokov. Potom by mal mať možnosť sporiť si podľa chuti po vlastnej čiare. Človek so základom 2*PM by mal nasporené za 25 rokov. Prestať povinne sporiť by však mohlo by byť umožnené skôr. Ak platí, že úspory nie je možné vytiahnuť pred dosiahnutím dôchodkového veku, budú sa zhodnocovať aj bez sporenia. Ak predpokladáme reálne zhodnotenie 1%, sume 50 000 eur by trvalo 20 rokov, aby vyšplhala na 60 000 eur. Povinne sporiť by bolo možné prestať skôr. Stanovenie minimálnej povinnej hranice úspor by malo byť prijaté tak či tak. Sporitelia s vysokými úsporami by sa mohli rozhodnúť prestať sporiť v II. pilieri, čim by čím by limitovali maximálnu výšku straty v prípade  v prípade zhabania úspor vyvlastnením

 

Obidve riešenia by vylepšili súčasné nastavenie druhého piliera. To druhé je svojím spôsobom viac paternatlistické. Najvhodnejším riešením (z pohľadu akceptovateľnosti) by bola kombinácia oboch možností. Predstavovala by záväzok nasporiť minimálnu požadovanú sumu, a zároveň by uvoľnila oproti dnešnému stavu hotovosť sporiteľom, ktorí by ju priebežne vedeli lepšie využiť (investovať do vzdelania detí, nehnuteľností, zdravia). Tí sporitelia, ktorí druhý pilier považujú za dobré riešenie, by mali mať umožnené dobrovoľne zvýšiť príspevok (táto možnosť dnes nie je).

 

Z tohto dôvodu by odvodová reforma nemala byť postavená na dogme jedného vymeriavacieho základu.

 

Pripravovaná novela dôchodkového sporenia (či sociálneho poistenia) by však mala reflektovať požiadavku na zníženie absolútnej výšky povinného sporenia.

 

4.4.2011 / Blogy / INESS