Krízy a riešenia

28.listopad 2012   Autor :  Martin Vlachynský

Tak zvolili Obamu. Voľby boli aj vďaka hurikánu Sandy ako z hollywoodskeho filmu – napínavé, plné emócii, veľkolepých gest či príhovorov. Konali sa v čase, keď Amerika a s ňou aj väčšina sveta pochopila, že udalosti z roku 2007 a 2008 neboli len epizódkou, ale budú ešte roky formovať spoločenské dianie. Paralela týchto udalostí sa tradične hľadá vo Veľkej hospodárskej kríze, môžeme nájsť spoločné črty s prezidentskými voľbami v roku 1936?

New Deal a Obamanomics

Zatiaľ čo počas týchto volieb pretekári bežali plece pri pleci, Roosevelt v roku 1936 získal podľa počtu voliteľov najvýraznejšie víťazstvo v dejinách USA. Z celkových 531 hlasov vybojoval republikán Landon len 8. Popularita prezidenta a jeho New Dealu bola veľká, no nie neobmedzená. Zo všetkých voličov za neho hlasovalo necelých 61%. New Deal totiž fungoval tak, ako fungujú všetky vládne stimuly – kupoval čas. Darilo sa ním plátať problémy, no záplaty sa rýchlo rozpadali. 

Počiatok Veľkej hospodárskej krízy môžeme hľadať už niekde na konci 19. storočia, keď sa začal výrazne zhoršovať pomer zlatých rezerv voči depozitom, čo bol dôsledok nadmernej úverovej expanzie. No bola to najmä expanzia v 20. rokoch minulého storočia, ktorá už pod vedením FEDu bezprostredne prispela k vzniku hospodárskej krízy. Aj vďaka snahe prvého prezidenta FEDu Benjamina Stronga pomôcť návratu britskej libry na predvojnovú úroveň, narástol menový agregát M1 v USA medzi rokmi 1921–1928 o 50%. Podobne ako pred pár rokmi, najskôr začal padať realitný trh, ku ktorému sa zakrátko pridal aj akciový. 

Podobne ako v roku 2007 musel nečakanej kríze čeliť republikán Bush, v roku 1929 zastihla kríza najskôr prezidenta Hoovera. Bol to v skutočnosti on, kto spustil program federálnych investícií (ktorých pomníkom dodnes ostala Hooverova priehrada), poľnohospodárskej podpory, zvyšovania daní, či importných ciel. Keď v roku 1932 prevzal úrad demokrat Roosevelt, v krokoch svojho predchodcu pokračoval s nezmiernenou intenzitou, pričom im dal viac ako zavádzajúci marketingový názov New Deal. Paralela s podobne klamlivým Obamovým Change! sa ponúka sama.

Keď sa už zdalo, že je Amerika snáď na dobrej ceste, prišla v roku 1937 ďalšia recesia. Po desiatich rokoch boja americkej vlády s krízou tak bola v USA nezamestnanosť na úrovni 18%, reálny rast HDP bol 0% a svet stál na prahu svetovej vojny. 

Americké protikrízové opatrenia počas Veľkej hospodárskej krízy boli postavené najmä na spomínaných fiškálnych stimuloch, posilnení odborov a obmedzovaní zahraničného obchodu. Už Hoover zriadil RFC, agentúru, ktorá poskytovala núdzové pôžičky bankám, železniciam, hypotekárnym združeniam a ďalším. Roosevelt ju vo svojej predvolebnej kampani šťavnato kritizoval, aby ju sám prevzal a používal. To všetko za cenu obrovských deficitov a rapídneho nárastu štátneho dlhu. Súčasná vládna garnitúra stavia miesto priehrad veterné parky, miesto železníc podporuje automobilky a miesto zbankrotovaných farmárov rieši zbankrotovaných majiteľov subprime hypoték, ale schéma ostáva rovnaká. 

A čo monetárna politika? Milton Friedman kritizoval FED za údajnú nedostatočnú produkciu peňazí počas Veľkej krízy. Skutočne, menová zásoba sa prepadla o 3 miliardy dolárov. No FED sa všemožne snažil o opak, čoho najväčším symbolom bol Glass-Steagall Act z roku 1932. Ten dovolil FEDu kryť peniaze nielen zlatom, ale aj štátnymi dlhopismi. Peniaze však končili stiahnuté z obehu, teda „zamrznuté“ u verejnosti, ktorá neverila bankovému systému. Dnes stovky miliárd z troch kôl kvantitatívneho uvoľňovania rovnako nekončia ako pôžičky podnikateľom, ale rovnako „zamrznuté“, tentoraz na účtoch FEDu, kde si ich ukladajú banky, pre ktoré za existujúcich podmienok nie je výhodné ich požičiavať ďalej.

Nový štandard

Netreba si robiť nádeje, že Romney by v prípade víťazstva priniesol výraznú zmenu. Jeho prinajlepšom prelietavé názory na poľnohospodárske dotácie, vyšší rozpočet pre armádu, či podpora zelených investícii ho v oblasti ekonomických názorov stavajú voči Obamovi maximálne do rétorickej opozície. Hoci vyjadril odpor voči ďalším kolám kvantitatívneho uvoľňovania, bola to skôr snaha demonštrovať na márnych snahách FEDu Obamove doterajšie neúspechy. Aj jeho kritika Obamových stimulov z mája tohto roka stráca šťavu, ak si spomenieme, že pred troma rokmi patril medzi jeho obhajcov.

Doterajšie kroky stimulácie ekonomiky moc úspechu nepriniesli, USA naďalej nestíhajú tvoriť pracovné miesta s tempom demografického rastu a v talóne ekonomických mágov už toho moc neostáva. Možno sa Obama pokúsi použiť najnovší ekonomický svätý grál, ktorým je cieľovanie nominálneho HDP. Nám ostáva len dúfať, že táto kríza neskončí tak, ako Veľká hospodárska kríza. Reálna je však hrozba toho, že na krízu zabudneme. Ak sa bude guľa problémov neustále tlačiť pred nami, prijmeme nakoniec existujúcu situáciu ako nový štandard.