Masová produkcia absolventov

10.září 2012   Autor :  Radovan Ďurana

Na začiatku milénia bol v Českej republike podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí v populácii 30–34 ročných 13,7 %. Na Slovensku bolo titulov ešte o tretinu menej, diplom mal v ruke len každý deviaty tridsiatnik. Potom prišlo plánovanie veľkých zajtrajškov. Najprv neúspešná lisabonská stratégia, ktorá sa asi nedostane ani do učebníc histórie, a potom aktuálna vízia Európy 2020 a jej veľké vzdelávacie ciele.

Západný breh rieky Moravy by chcel titul prekaždého tretieho tridsiatnika, východný je odvážnejší, vysokoškolákov by malo byť 40 %. V odvážnych cieľoch sú Slováci skutoční majstri. Oproti stavu v roku 2010 sa musia zlepšiť už „len“ o 81 %, ČR o 57 %. Hľadanie rácia v arbitrárnych kvantitatívnych cieľoch by bolo stratou cenného času. Pozrime sa však, ako sa ich darí plniť.

Hoci je cieľ stanovený na rok 2020, de facto je aktuálny už dnes – 10 rokov predtým, keďže väčšina vysokoškolákov študuje hneď po strednej škole vo veku 20–24 rokov. 40 % danej päťročnej kohorty predstavuje zhruba 170- tisíc ľudí. Minulý rok promovalo na Slovensku takmer 70 tisíc študentov (bakalárov + vyššie stupne). Pri zachovaní tohto tempa, a počet súčasných študentov tomu nasvedčuje, by mal byť teda požadovaný cieľ splnený. Ako sa podaril tento zázrak?

Kombináciou mnohých nástrojov. Kvázi- bezplatné štúdium na vysokej škole (pre väčšinu študentov): dotácia z verejných zdrojov sa pohybuje okolo 2 000 –3 000 eur ročne na študenta. Vyššia dostupnosť prospechových a sociálnych štipendií. Zvyšovanie nárokov pre získanie práce, či vyššej mzdy vo verejnej správe (čo vytvorilo veľký dopyt po externom štúdiu). Vyššia atraktívnosť štúdia vo forme zahraničných študijných (často dovolenkových) pobytov. A v neposlednom rade výhodné daňovo odvodové zaťaženie práce študentov, ktorí nemusia platiť zdravotné odvody, a donedávna sa im do výpočtu dôchodku počítalo aj obdobie „ťažkého“ štúdia.

Spoločný menovateľ – nízke nároky

V širokej aj odbornej verejnosti však rezonuje iný spoločný menovateľ – nízke nároky vysokého školstva. Priame meranie kvality vzdelania je komplikovanou, chúlostivou záležitosťou. Verejnosť dospela k tomuto menovateľu na základe nepriamych indícií, ktorým však nemožno vždy automaticky priradiť znamienko +/– (na čo upozorňujem v zátvorkách). Nie je to len rastúci počet káuz, v ktorých dochádza k spochybneniu získaného titulu, či obhajoby práce (relatívny výskyt plagiátorstva môže byť rovnaký ako pred desiatimi rokmi). Ani masa študentov, porovnávaná s 10-ročným odstupom nie je rovnakej kvality, a nielen kvôli nemennej štruktúre rozloženia talentov a IQ v spoločnosti. Pred rokom 2000 bolo ukončenie štúdia trojročným, bakalárskym titulom zriedkavosťou, väčšina vysokoškolákov absolvovala po dlhšom štúdiu (hoci to implicitne neznamenalo náročnejšie štúdium). Ďalším indikátorom je nárast počtu študentov na učiteľa. Podľa dostupných štatistík sa zdá, že za posledných desať rokov zvýšili vysokoškolskí učitelia produktivitu práce o 34  %. Na Slovensku sú bežným javom učitelia, ktorí zvládajú dva plnohodnotné pracovné úväzky naraz, niektorí dokonca aj štyri. Popri tom sa samozrejme v rovnakej miere „venujú“ vedeckej práci. S rastúcim počtom študentov nekoreluje rast počtu citácií. Ďalším nepriamym indikátorom je nárast výdavkov na vysoké školstvo, ktorý nekorešponduje s takmer 100% rastom počtu študentov a súčasným rastom cien a priemernej mzdy v hospodárstve.

Povedzme, že nájdeme dostatok argumentov na to, aby sme mohli konštatovať nízku kvalitu vedomostí a schopností súčasných absolventov. Znamená to, že by štát mal zdvihnúť bariéry vstupu? Po prvé tak nemôže urobiť, aby ­neohrozil plnenie veľkolepého cieľa. Po druhé, i napriek pochybnej kauzalite medzi získaným vzdelaním a šancou na dobre platenú prácu (málo študentov pracuje v odbore, ktorý vyštudovali), majú vysokoškoláci zatiaľ vyššie platy a vyhýba sa im nezamestnanosť. Pracovný trh zjavne odmeňuje tých, ktorí preukázali schopnosť za tri dni naštudovať nepoužiteľné, spracovať 70 stranový, väčšinou bezvýznamný výstup s titulom diplomová práca, vedia sa prispôsobiť autoritám, či jednoducho vyraziť za hranice svojho mesta, krajiny a mať trochu predstavu o živote vo svete. Pokiaľ titul, aj bez zodpovedajúcej kvality vzdelania, otvára možnosti, poskytuje spoločenské výhody, vstup do sociálnych sietí, nemal by byť vzácnym statkom vďaka umelej regulácii. Jeho získanie by malo byť dostupné každému (nie však bezplatne), dokonca bez nároku na maturitnú skúšku.

Trhová hodnota titulu klesá

Trhová hodnota tohto signálu – titulu z vysokej školy – pritom prirodzene klesá s rastúcim počtom ich držiteľov. Pre mnohých začínajúcich, či práve vzdelávajúcich sa študentov to môže znamenať nemilé prekvapenie. Pociťujú ho už teraz mnohí absolventi predovšetkým humanitných odborov, ktorí podstatne dlhšie hľadajú prvú prácu, ako tomu bolo pred rokmi. Zrazu zistia, že čas zabitý nepoužiteľným vzdelávaním ich pripravil o získavanie praktických vedomostí a zručností v reálnom svete.

Ako teda neobmedzovať prístup ku vzdelávaniu a zabezpečiť aj akú takú kvalitu? V Estónsku sa rozhodli plánovať počet potrebných absolventov daných odborov. Bezplatne študujú v rámci limitu tí najlepší, ostatní si musia platiť (v Estónsku plnia 40% podiel vysokoškolákov už teraz). Jedná sa tak o systém, ktorý aspoň čiastočne umožňuje merať efektivitu štátom vynaložených peňazí ( na rozdiel od neadresnej plošnej dotácie). Ani ten nie je ideálny, však predpovedať požiadavky trhu práce na 5–7 rokov dopredu vyžaduje do istej miery astrologické schopnosti. Rovnako vzniká prirodzene otázka, prečo najlepší, s najvyššou pravdepodobnosťou dobre plateného zamestnania, študujú zadarmo.

História už mnohokrát ukázala, že komplexné rozhodnutia je lepšie nechať na tých, ktorí výnosy ale aj náklady rozhodnutia budú niesť, a to aj v prípade dlhodobých investícií. Hoci to mnohým nebude znieť prijateľne, trh si vie poradiť aj s kvalitou vzdelávania, o čom svedčí napríklad cenová a kvalitatívna diferenciácia jazykových kurzov. Proces deregulácie vzdelávania bude dlhý a zložitý, ale súčasný drahý a nepružný systém zmenu potrebuje. Priškrtený trh so vzdelávaním potrebuje vyššiu diferenciáciu, ktorú musí určovať spotrebiteľ – študent. Aby na škole nesedel účtovník rovnako dlho ako jadrový fyzik. Prvým krokom by mohlo byť práve zrušenie nezmyselných arbitrárnych cieľov (40 %) a kritérií (min. 3 roky štúdia), ktoré garantujú deformácie trhu so vzdelávaním.