Nekonečný príbeh investičných stimulov

30.duben 2011   Autor :  Radovan Ďurana

Nájsť pravicovo orientovaného ministra financií, ktorý by nesúhlasil s tvrdením, že investičné stimuly deformujú trh a sú príliš nákladné, by bolo celkom náročné. Rovnako náročné by však bolo nájsť ministra financií, ktorý by sa podpísal pod ich zrušenie. Ako je možný tento paradox?

Investičné stimuly rozhodne nie sú len doménou rozvíjajúcich sa ekonomík, čeliacich nedôvere zahraničných investorov, nestabilnému politickému prostrediu či nízkej vymožiteľnosti práva. Za továreň na automobily, lietadlá alebo čipy sa „platí“ aj v USA, či vyspelých krajinách Európskej únie. Apelovanie na vyšší hospodársky rast, tvorbu nových pracovných miest či vyrovnávanie regionálnych rozdielov patrí do štandardného prejavu aj pravicových  ministrov. V neposlednom rade práve ministri financií radi zdôvodňujú stimuly fiškálnou výhodnosťou, keď porovnávajú budúce zaplatené dane a odvody s priamymi nákladmi stimulov.

Proti tejto rétorike stoja principiálne výhrady ekonomickej analýzy a často aj empirické skúsenosti v krajinách uplatňujúcich selektívne stimuly. Slovensko medzi ne rozhodne patrí.

Najviac áut na hlavu

V období 2002-2010 bola na Slovensku schválená podpora 108 projektov s celkovým objemom pomoci 1,2 mld. eur. Objem plánovaných oprávnených nákladov týchto projektov dosiahol 6,1 mld. eur (celkový prílev priamych zahraničných investícií v tom istom období dosiahol 15,2 mld. eur – bez započítania reinvestovaného zisku). Projekty mali spolu vytvoriť 40,6 tis. nových pracovných miest. Fiškálna návratnosť pomoci podľa prepočtov ministerstva hospodárstva dosahuje priemerne koeficient 1,74. Štruktúra schválenej pomoci je zobrazená na [grafe 1.].

Vysoká miera nezamestnanosti je na Slovensku najčastejšie spomínaným argumentom v prospech poskytovania stimulov. Teritoriálne rozdelenie stimulov však tomu rozhodne nezodpovedá. Do krajov s najvyššou nezamestnanosťou prichádza štátna pomoc zriedkavo a v malom objeme, čo poukazuje na skutočnosť, že ani „štátna“ podpora nestačí na prekonanie motivácie investora investovať efektívne z pohľadu dostupnosti rozhodujúcich zdrojov či logistických nákladov. Tento stav do istej miery potvrdzuje, že vyrovnávanie regionálnych rozdielov pomocou priamych výdavkov je skôr pekne popísaná ilúzia, ako reálne dosiahnuteľný cieľ. Plánovaný počet pracovných miest pritom neznamená, že v ekonomike pribudne rovnako veľa pracovných miest. V poslednom schválenom zámere celosvetovej firmy Honeywell, dodávateľa pre automobilový sektor,  sa dokonca píše, že 10% pracovných miest obsadia nezamestnaní. To znamená, že zvyšok bude musieť prísť z existujúcich pracovných miest, ktorých existencia bude vplyvom vyšších mzdových nákladov ohrozená. Tento efekt nie je vidieť a v štatistikách úspešnosti stimulov obyčajne chýba.

Na rozdiel od neschopnosti vládnych orgánov teritoriálne umiestňovať investície prináša koncentrácia stimulov na vybrané sektory ekonomické riziká. 60% objemu štátnej pomoci smerovalo do automobilového priemyslu, ktorý je zvlášť citlivý na hospodárske cykly.  Je zaiste marketingovo lákavé viesť v štatistike počtu vyrobených áut na hlavu, ale pokles spotrebiteľského dopytu sa nutne prejaví na raste nezamestnanosti (priemyselná výroba stratila 20% pracovných miest). Investičná pomoc na podporu pracovných miest v tomto sektore je pritom nesmierne náročná, dosiahla v priemere 33 tis. eur na jedno novovytvorené miesto (28 mesiacov súčasných priemerných mzdových nákladov). Pre porovnanie, proklamovaná podpora projektov s vyššou pridanou hodnotu, meraná napríklad pomocou sektoru IT, dosiahla v tomto období len 4% podpory automobilového sektora. Koncentráciu na automobilový sektor v posledných rokoch čiastočne rozriedili stimuly pre elektrotechnický sektor.  

Novela zákona

Neefektívnej teritoriálnej distribúcie stimulov a vysokej ceny za vytvorené pracovné miesto si je vedomá aj nová slovenská vláda, ktorá predložila do parlamentu novelu zákona o investičnej pomoci. Individuálne posudzovanie o prideľovaní pomoci bude novela ešte viac obmedzovať, zákon de facto po splnení podmienok priznáva investorovi nárok na investičnú pomoc. Prísnejšie viaže maximálnu výšku pomoci na mieru nezamestnanosti v regióne či výšku pridanej hodnoty projektu a obmedzuje možnosti dotácie na nákup majetku v prospech daňových úľav, ktoré bude možné čerpať 10 rokov. Znížiť sa má kritérium minimálnej hodnoty projektu s cieľom rozšíriť spektrum domácich a zahraničných investorov.
Ani nové pravidlá však nedokážu úplne eliminovať nedostatky tohto nástroja hospodárskej politiky. Investičné stimuly motivujú firmy presúvať zdroje na základe cien deformovaných dotáciami a nie reálnych trhových podmienok. Motivujú investorov vstupovať aj do projektov, ktoré by bez pomoci nevznikli kvôli nízkej rentabilite. Spotrebiteľ tak nedostáva nažiadanejšie tovary a služby, ale produkty, ktoré preferuje Zákon a schvaľovacia komisia.

Je pochopiteľné, že konsolidujúce vlády preferujú daňové úľavy, ktoré nie je vo výdavkoch rozpočtu vidieť. Oproti priamej pomoci neúspech projektu neznamená utopené verejné zdroje. V širšom kontexte takáto forma pomoci postihuje trh podporovaním kapitálovo náročných investícií s vysokou maržou, pričom motivuje k manipulácii cezhraničných finančných tokov. Daňové úľavy tak zvyšujú ceny faktorov produkcie a podľa niektorých ekonómov v konečnom dôsledku nevedú k podpore samotného odvetvia, ale dodávateľov kapitálových statkov, ktorí, vediac o tejto pomoci, požadujú vyššie marže. Daňové úľavy sú bez negatív len zdanlivo, postihujú všetkých ostatných investorov, ktorí sa kvôli umelo zvýšeným cenám kapitálu ťažie dostávajú k dostupným zdrojom. Politici pritom majú alternatívu poskytnúť plošnú daňovú úľavu bez nechcených deformácií v podobe nižšej sadzby dane, tento spôsob ale nie je z pohľadu politických motivácií dostatočne zaujímavý.

Bizarný obraz investičných stimulov vznikne, ak opustíme nacionálny pohľad na investície, a pozrieme sa optikou Európskej únie, ktorej sme členmi. Pre investora, ktorý je rozhodnutý v EÚ investovať, sú stimuly, resp. súťaž krajín o  pritiahnutie jeho investície, lákavým úplatkom, ktorý sa neodmieta. Náklady na pomoc zo strany členských krajín EÚ sú potom čistou stratou, investícia by vznikla aj bez nich. Fascinujúce preto je, že liberalizujúca Európska komisia nedokáže predložiť direktívu, ktorá by túto nezmyselnú súťaž ak nie zastavila, tak aspoň zavedením podstatne nižších stropov pomoci zlacnila. Politické motívy však v tomto prípade stoja nad ekonomickými argumentmi, a preto je pravdepodobné, že snaha o transparentne pridelenú nákladnú štátnu pomoc s otáznymi prínosmi bude naďalej pokračovať.