Plánovanie vedomostnej ekonomiky je ako pozerať sa dozadu

25.duben 2013   Autor :  Martin Vlachynský

„Okolo roku 2005 bude jasné, že dopad Internetu na ekonomiku nebol väčší ako dopad faxu.“ Paul Krugman, 1998

Tento výrok známeho amerického ekonóma a nositeľa Nobelovej ceny dnes vyznieva smiešne a často mu je vyhadzovaný na oči. Napriek tomu mal na prelome tisícročí niečo do seba. Boom, odštartovaný v 80. rokoch IBM, Applom a Microsoftom a v 90. rokoch nadopovaný steroidmi v podobe šíriaceho sa internetu sa zdal byť v koncoch. Praskla Dot-Com bublina a stovky „zázračných“ firiem zo Sillicon Valley zažiarili ako kométa a ešte rýchlejšie zhasli. Dôsledky vládnych zásahov, ktoré mali skrotiť vypuknutú recesiu, výraznou mierou prispeli ku dnešnej finančnej kríze.

Na konci prvého desaťročia nového milénia prichádza ku zmene internetovej paradigmy. Začíname hovoriť o období Web 2.0, kedy užívatelia už nie sú len pasívni prijímatelia softwarových produktov, ale svojimi krokmi ich aktívne spoluvytvárajú. Zjavili sa nové technológie, ako smartfóny, tablety, GPS, rýchle mobilné siete a noví lídri – Google, Facebook, či znovuzrodený Apple. Tak ako v 90. rokoch aj teraz média zaplavili príbehy garážových milionárov, ktorým pár riadkov kódu z večera do rána zabezpečilo súkromnú jachtu a fotku na obálke časopisu Time. Biedny nástup spoločnosti Facebook na burzu schladil ďalšie očakávania, no IT ostáva čiernym koňom ekonomiky nielen západných, ale aj mnohých rozvojových krajín. Mať v krajine čo najviac IT firiem je snom každého politika. IT fabrikygenerujú vysokú pridanú hodnotu a zarábajú veľa peňazí, nedymia, majú najvyššie priemerné platy v krajine a okrem občasnej kávy vyliatej do lona ich obchádzajú pracovné úrazy.

To si prirodzene všimne prakticky každá vláda a dokumenty s vládnymi programami a náčrtmi politík začal zapĺňať nový termín – vzdelanostná ekonomika. Tento termín je pomerne vágny tak ako mnohé iné, ktoré nájdeme v politických programoch, a predstavuje skôr víziu čohosi, než konkrétne ciele. Pre vládu znamená jediné – musíme čosi robiť! A práve tu sa otvára priestor na mlátenie prázdnej slamy – zaškatulkujme vzdelanostnú ekonomiku na informačné technológie a vzdelávacie systémy.

Miliarda eur na „informatizáciu“

Najjednoduchším krokom, ako budovať túto škatuľku, sú ako vždy nové výdavky. Národná agentúra pre sieťové a elektronické služby má v rámci operačného programu Informatizácia spoločnosti vyčlenených 113 miliónov eur na pokrytie 518 odľahlých obcí vysokorýchlostným internetom. Mnohé z týchto obcí pritom nemajú kanalizáciu, či obecný vodovod. Slovenská vláda však z nejakých záhadných dôvodov verí (a aby sme boli féroví, o úroveň nad ňou tomu istému verí Brusel), že práve v týchto obciach v chalúpke čakajú budúci slovenskí Gatesovia a Zuckerbergovia, kým ku nim dorazí optický kábel. Na „informatizáciu“ a budovanie vzdelanostnej spoločnosti má ísť viac ako miliarda eur.

Prístup „budovať, nie reformovať“ je aj vo vysokom školstve. Slovenské univerzity ročne vychrlia 50 000 absolventov, každým rokom tak 1% populácie dostane oficiálne potvrdenie o tom, že sú vzdelaní. Absolventi prírodných a technických vied z nich tvoria štvrtinu. Zlomiť syndróm cesty najľahšieho odporu, ktorý motivuje mladých ľudí vyberať si odbory netechnického zamerania (rozumej bez matematiky), nebude ľahké. Mladí ľudia by museli uveriť, že vysokoškolský diplom poskytuje niečo viac ako spoločenský status a signál pri úvodnom filtrovaní žiadostí o zamestnanie na oddeleniach ľudských zdrojov.

Ale dá sa vzdelanostná spoločnosť vôbec vybudovať školou? Steve Jobs vo svojom legendárnom prejave pre čerstvých absolventov Stanfordu povedal, že vyhadzov zo školy bola jedna z troch najlepších vecí, ktorá ho v živote postihla a jediný predmet, ktorý mu do života niečo dal, neboli hodiny programovania, ale kaligrafia. Dotkol sa tým zásadnej myšlienky. Pokrok sa jednoducho nedá naplánovať.

Prelomové udalosti, či už vo svete vedy alebo biznisu, nevznikli ako ďalší evolučný stupienok existujúcich vedomostí a procesov, ale práve ich novým, jedinečným kombinovaním. Odvetvie informačných technológii je tomuto obzvlášť naklonené, keďže potreba počiatočného finančného a technického kapitálu je pri väčšine nápadov minimálna. IT firmy, ktoré sú dnes vytúženým vzorom, vznikali v garážach, na domácich počítačoch, bez grantov a podnikateľských inkubátorov.

Chvala metódy pokus – omyl

Ľudia s nápadom si v mnohom vedia pomôcť sami. Na Slovensku sa organizuje stále väčšie množstvo rôznych start-up konferencií. O financovanie tých aspoň naoko životaschopných projektov sa vedia rýchlo postarať podnikateľskí anjeli, či iné formy kapitálu, ktorý sa IT firiem ešte stále nezasýtil. Na verejnú politiku ostáva jediný spôsob, ako podporiť vedomostnú ekonomiku. Nastavenie podnikateľského prostredia musí umožňovať pokus – a omyl.

Vedľa každého úspešného softvéru, webu, či aplikácie, ktorý uspel, je ďalších sto, ktoré zlyhali. Ak budú nové nápady zaťažené zastaranou a často úplne zbytočnou reguláciou, ľudia rýchlo stratia chuť skúšať. Jeden príklad miesto zbytočných slov. Skúste sa dopátrať, ako pre účely platenia daní na Slovensku oficiálne účtovať príjmy cez PayPal. A nechcel by som vidieť tie vyplašené oči pracovníčky daňového úradu, ak by ste sa spýtali na príjmy cez Bitcoin. Internetové projekty dosiahli úspech aj preto, že dokázali predbehnúť regulácie. Skryli sa do tieňa, kam úrady nevideli, pretože tomu jednoducho nerozumeli.

Budovanie vzdelanostnej ekonomiky je pohľadom dozadu. To, čo sa stalo v minulosti sa však už nikdy nezopakuje. My nielen že nevieme, ako bude vyzerať úspešná internetová stránka zajtrajška, my ani nevieme, ako bude vyzerať internet. Ak budú musieť talentovaní tínedžeri popri nahadzovaní kódu študovať vykazovanie DPH a platiť minimálne odvody rok pred tým, než zarobia prvé euro, dosť pravdepodobne to všetko nechajú tak. Nestavať prekážky je tým najlepším budovateľským krokom, čo politik môže urobiť.