Španielska ekonomická paella

29.leden 2013   Autor :  Martin Vlachynský

Paella je jedným z typických jedál španielskej kuchyne. Recept je jednoduchý – uvarte ryžu a pridajte čokoľvek vhodné, čo doma nájdete. Jedna z verzií jej vzniku rozpráva o tom, ako si služobníci maorských kráľov zhŕňali do hrncov zvyšky z kráľovských banketov a nosili ich domov.

Podobne by sa dal popísať aj stav španielskej ekonomiky. Je to kotol tých najrozmanitejších ekonomických problémov, od realitného kolapsu, cez obrovské utopené vládne investície (vedeli ste, že španielska diaľničná sieť je tretia najdlhšia na svete, dlhšia ako nemecká?) až po zákonník práce, ktorý je neohybný ako vzpierač na balete. To všetko je zlepené ryžou – eurom do jedného pokrmu. Na rozdiel od paelly nie moc vábneho.

V priebehu roku 2012 sa pozornosť expertov aj verejnosti postupne presunula z Grécka na Španielsko. Hoci Grécko je naďalej populárnym námetom titulkových fotografií, s 2,6% podielom na HDP eurozóny nejde o jej kľúčového ekonomického hýbateľa. Naopak, Španielsko je štvrtou najväčšou ekonomikou eurozóny.

Domy na uverovom piesku

Postupne sa tam rozhorel boj na troch frontoch, ktorí aj optimistov presvedčil, že Španielsko bez európskej pomoci zbankrotuje. Prvým frontom je realitný sektor a naň napojený finančný systém. V rokoch 1997–2006 sa vďaka zdanlivo nekonečnému prílevu lacných euro-úverov postavilo ročne 675 000 domov, viac ako v Nemecku, Británii a Francúzsku dokopy. Dnes je v Španielsku odhadom dva milióny prázdnych bytových jednotiek a ceny nehnuteľností stále padajú, v treťom kvartáli roka 2012 stratili oproti predošlému roku 15 %.

Realitný boom zanechal stopy na finančnom systéme, ktorý veselo expandoval. V roku 2010 pripadala v Španielsku jedna pobočka banky na 1000 ľudí, kým priemer v EÚ bol 3000 obyvateľov na pobočku. Prudko sa zhoršujúci stav miestnych bánk motivoval Španielsku vládu k vytvoreniu konglomerátu Bankia, ktorý spojil niekoľko chradnúcich bánk pod jednu strechu. Avšak keď sa spojí chromý s bezrukým, tak si hokej nezahrajú. Napriek tomu, že celoeurópskym stres-testom Bankia prešla, už po 15 mesiacoch existencie musela požiadať o pomoc. Keďže v podobnej situácii bolo niekoľko ďalších finančných inštitúcii, španielsky bankový systém dostal záchranné koleso v lete 2012 vo forme 100 mld. eur zo záchranných fondov EÚ (dosiaľ vyčerpaných 40 mld). Existujúce straty z nehnuteľností sa do účtovných kníh bánk premietajú veľmi pomaly a to majú ešte ďalší pokles realitného trhu pred sebou. Už teraz je nesplácaný každý deviaty úver.

Centrum vs. regióny. Kto viac zadlži?

Druhým frontom sú regióny. Španielsko sa delí na 17 regiónov, ktoré majú vlastné vlády aj rozpočty. Z nich už 9 požiadalo centrálnu vládu o finančnú pomoc, ktorú aj dostali. Špeciálny fond z 18 mld. eur je už takmer úplne vyčerpaný. Na rok 2013 to s nimi nevyzerá o nič ružovejšie a centrálna vláda navyše čelí značným nacionalistickým nepokojom pri akejkoľvek snahe pritlačiť regióny k väčšej fiškálnej zodpovednosti. Najsilnejšie strany v Katalánsku, hoci vzájomne v opozícii, sa po nedávnych voľbách dohodli na ceste ku referendu o nezávislosti.

Tretím miestom krízových bojov je tak v ako ostatných štátoch rozpočet centrálnej vlády. V roku 2008 patrilo Španielsko s dlhom 36 % HDP ku hviezdam Únie. Slávu odvial čas, na konci roku 2013 by mal dlh presiahnuť 90 % HDP. Krajina má aj v tomto roku zotrvať v recesii, miera nezamestnanosti v novembri dosiahla 26,6 % a za jediný mesiac stúpla o 0,4 %. Španielsko sa na finančných trhoch vlečie dopredu ako ranený býk od jednej aukcie krátkodobých poukážok ku druhej. Od oficiálneho čerpania pomoci zo záchranných fondov ho zachránila ECB vyhlásením programu nákupu dlhopisov OMT, po ktorom sa úroky prepadli zo 7,6 % až pod 5 %. Vláda si dopomohla aj využitím dôchodkového fondu, kde veľká väčšina z usporených 65 mld. bola „zainvestovaná“ do španielskych dlhopisov. Tento zdroj sa už minul a vláda si musí tento rok požičať 195 mld. eur na svoj chod, čo je 19 % HDP. Už len čerešničkou na tejto ekonomickej paelle je viac ako 100 mld. nezaplatených pohľadávok, ktoré voči štátu majú dodávatelia, čo je dvojnásobok predkrízovej úrovne. Zhoršujúca sa platobná disciplína centrálnej vlády a regiónov znamená pre mnohých podnikateľov záhubu.

Španielov bude stáť lepšia budúcnosť ešte veľa potu. Domy, pre ktoré nikdy neexistovali obyvatelia, nove letiská, z ktorých nikdy neodletel jediný pravidelný let, to všetko sú chybné investície, ktoré nečaká nič iné, len totálny odpis. Vysporiadať sa s vysokými stratami a viac menej nevyhnutným miezd a životnej úrovne obyvateľstva bude nesmierne náročná úloha.