Komu vadí nerovnosť?

07. duben 2011 | Autor: Dalibor Roháč

Príjmová nerovnosť je často vnímaná ako závažný spoločenský problém. Raghuram Rajan, profesor ekonómie na Chicagskej univerzite, sa domnieva, že nerovnosť bola jedným z faktorov, ktoré prispeli k súčasnej kríze.

Mnohí tiež tvrdia, že materiálna nerovnosť je zodpovedná za celú škálu sociálnych a zdravotných neduhov – od zločinnosti až po mentálne poruchy. Navyše, medzi bežnými ľuďmi a intelektuálmi panuje predstava, že príjmová nerovnosť sa v ostatných desaťročiach v západnom svete prehlbuje.

Nerovnosť ako príčina takmer všetkého zĺa

Bližší pohľad na tieto tri tvrdenia však ukazuje ich nesprávnosť, alebo prinajmenšom ich spornosť. Začnime od konca. Je pravdou, že dáta o nerovnosti v nominálnych príjmoch poukazujú na prehlbujúcu sa nerovnosť ako v Spojených štátoch, tak vo Veľkej Británii. Nominálne príjmy však sú len veľmi slybým ukazovateľom reálnej nerovnosti. Bližší pohľad na dáta odhalí, že nízkopríjmové skupiny čelili podstatne nižšej miere inflácie než bohatí. Čiastočne za to vďačia lacným dovozom z Číny, ako aj novým formám maloobchodného predaja – menovite nástupu veľkých obchodných reťazcov typu Walmartu či Tesca. I keď miera teda miera nominálnej príjmovej nerovnosti vzrástla, nie je úplne jasné, čo sa udialo so skutočnou nerovnosťou v spotrebe. Niektoré štúdie ukazujú na mierny vzrast, iné na mierny pokles. Signifikantné je však to, že v americkom kontexte sa nezvýšila nerovnosť vo vykazovanej subjektívnej spokojnosti, čo naznačuje, že nožnice medzi chudobnými a bohatými sa v rozvinutých krajinách neroztvárajú.

Prečo by nás ale mala nerovnosť ako taká zaujímať. Richard Wilkinson a Kate Pickett, v Británii populárni epidemiológovia, vyvolali vlnu polemík svojou publikáciou The Spirit Level, v ktorej argumentujú, že príjmová nerovnosť je zodpovedná ako za zdravotné a psychické problémy, tak i za problémy spoločenské – užívanie drog, tehotenstvá maloletých, a iné. Napriek jej popularite medzi britskou Ľavicou, ich analýza trpí sériou neduhov. Najvážnejším je asi ten, že sa spolieha na púhe korelácie medzi nerovnosťou a rôznymi  problémami – a to na veľmi malej, arbitrárne zvolenej vzorke krajín. Ich kniha, ktorá prichádza s alarmistickými a vskutku extravagantnými, tvrdenia o zhubnosti príjmovej nerovnosti by tak sotva prešla ako seminárna práca na úvodnom kurze aplikovanej štatistiky.

Rajan, renomovaný chicagský ekonóm, zasa tvrdí, že nerovnosť viedla amerických politikov k prijatiu série opatrení na podporu vlastníctva nehnuteľností medzi nízkopríjmovými vrstvami, čo bolo nepriamo zodpovedné za vytvorenie onej bubliny na trhu so „subprime“ hypotékami. Tento príbeh je síce príťažlivý, avšak v skutočnosti kríva na obe nohy. Predovšetkým, pohľad na príjmovú nerovnosť ukazuje, že k jej najväčšiemu nárastu prišlo v 80. rokoch, zatiaľ čo problematické praktiky na trhu s nehnuteľnosťami sa začali objavovať až po roku 2002. Ak by teda motorom súčasnej krízy bola snaha zavďačiť sa chudobným, tak by kríza mala nastať oveľa skôr – konieckoncov v priebehu 80. rokov reálne príjmy niektorých nízkopríjmových skupín klesli, čo by naznačovalo veľmi urgentnú potrebu si tieto skupiny kúpiť politikoulacného bývania. Obdobne sa dá poukázať na príklady mnohých iných krajín, v ktorých nerovnosť vzrástla rovnako ako v Spojených štátoch, ale v ktorých napriek tomu neprišlo k nijakej finančnej kíze.

Nerovnosť ako štatistický artefakt

Aj keď je príjmová nerovnosť stredobodom záujmu mnohých intelektuálov a politikov, v skutočnosti je iba nezaujímavým štatistickým artefaktom. Jedným z dôvodov je fakt, že za základnú jednotku svojej analýzy považuje štát – ako keby štát bol najlepšou aproximáciou pre spoločnosť. To je pochopiteľne veľmi zavádzajúca predstava. Predstavme si situáciu Mexičana, ktorý sa presťahuje do Spojených štátov, kde bude zarábať podstatne vyššiu mzdu. Predpokladajme, že v Mexiku patril k ľahko nadpriemernej strednej vrstve, zatiaľčo v Spojených štátoch bude jeho príjem na spodných priečkach príjmového rozdelenia. Na individuálnej úrovni niet pochýb o tom, čo sa skutočne stalo – dotyčný Mexičan si polepšil, a potenciálne tiež jeho rodina v rodnom Mexiku. Navyše, globálne vzaté, sa znížila miera príjmovej nerovnosti medzi ľuďmi. Ak sa však na situáciu pozrieme z hľadiska ekonomických agregátov – priemerného príjmu a príjmovej nerovnosti v jednotlivých krajinách – dostaneme veľmi odlišný obrázok. Priemerný príjem ako v Spojených štátoch, tak i v Mexiku sa znížil, a v oboch krajinách sa zvýšila príjmová nerovnosť.

Tento jednoduchý príklad má za účel len ilustrovať intelektuálnu biedu príjmového egalitárstva. Samozrejme, že je správne nebyť ľahostajný k osudom chudobných ľudí či už v Českej republike alebo vo svete. Chudobným ľuďom však nepomôže politika, ktorá je založená na mylných a zavádzajúcich ideáloch, akými je napríklad príjmová rovnosť. Pomôže im prístup k ekonomických príležitostiam, sloboda podnikať, obchodovať a funkčné, flexibilné, trhy.