Kto to mohol tušiť?

29.březen 2012 | Autor: Juraj Karpiš

Euro bolo od začiatku skôr politickým ako ekonomickým projektom. Áno, menový nacionalizmus má svoje náklady a eliminácia transakčných nákladov medzi obchodnými partnermi v únii je pozitívom. No spoločná mena určite nebola ekonomickou nevyhnutnosťou a rôznorodosť krajín únie vyvolávala otázky ohľadom stability takéhoto usporiadania už pred vznikom eura.

Nebolo ani jasné, čo zabezpečí, že mena sa nestane spoločnou pastvinou, na ktorej sa obslúžia nezodpovedne hospodáriace krajiny. Ochranu spoločnej euro-pastviny a elimináciu fiškálneho čierneho pasažierstva mali vyriešiť pravidlá Paktu stability a rastu. Ich takmer sto porušení bez akýchkoľvek následkov pre vinníkov potvrdzuje obavu, že išlo skôr o nástroj na presvedčenie Nemcov o tom, že Taliani sa v menovej únii začnú správať fiškálne zodpovedne, než o reálny nástroj vynucovania fiškálnej disciplíny.

Skepsa ekonómov

Obavy ohľadom toho, či vôbec existuje možnosť bezproblémového fungovania európskej menovej únie, určite nie sú mudrovaním po prehranej bitke. Mnoho ekonómov bolo v súvislosti s týmto ekonomickým experimentom skeptických roky pred vytlačením prvej eruobankovky. Asi najznámejším z nich bol monetarista Milton Friedman, ktorý euru do kolísky nadelil kliatbu: „Euro neprežije prvú krízu.“ Keynesiánec Paul Krugman prehlásil že „z ekonomického hľadiska je to jednoducho zlý nápad“. Rudiger Dornbusch, ekonóm z MIT, rozdelil postoje svojich amerických kolegov k Euru do troch kategórii: 1. „Nemožné“, 2. „Zlý nápad“ a 3. „Dlho to nevydrží“. 60 nemeckých ekonómovia v roku 1992 vydalo manifest, v ktorom varujú, že „predčasné zavedenie európskej menovej únie vystaví západnú Európu silnému ekonomickému pnutiu, ktorá môže časom viesť k politickému konfliktu a ohroziť samotnú integráciu“ a „finančná kompenzácia (nekonkurencieschopných slabších krajín) v podobe vysokých transferových platieb sa … stane nevyhnutnou.“

Rast na dlh

Euro sa napriek týmto varovaniam zaviedlo. Ako politický integračný nástroj. Malo Európu posunúť bližšie smerom k Spojeným štátom európskym. A Francúzsko sa zároveň zbavilo nenávidenej nemeckej marky, ktorej sila nepríjemne domácim voličom pripomínala, kto vie ako hospodáriť vo verejných financiách. Nemecko napriek odporu domácich ekonómov a aj širšej verejnosti nakoniec na spoločnú menu pristúpilo výmenou za súhlas ostatných mocností so zjednotením s východnou časťou. Po vyše desaťročí fungovania tejto meny môžeme konštatovať, že obavy ekonómov sa naplnili. Silená ilúzia homogénnej eurozóny podporovaná lacnými euroúvermi viedla k vzniku masívnych štrukturálnych nerovnováh. „Gréci si žili nad pomery!“ často počuť ako vysvetlenie súčasného boja o prežite eura. No problémy bublín v Španielsku či Írsku určite nemožno redukovať na nezodpovedné hospodárenie s verejnými zdrojmi . Vďaka euru mohli mzdy v periférnych krajinách rásť aj bez adekvátneho rastu produktivity. Stačila záplava nových eur prúdiacich z jadra od veriteľov, ktorí verili presvedčivým rečiam politikov, že v eurozóne zbankrotovať nikto nemôže. Od zavedenia eura narástli mzdy v deficitných periférnych krajinách o 28%, čo je 2,5 krát viac ako v krajinách s obchodným prebytkom a nové eurá tam nafúkli obrovské bubliny v rôznych oblastiach. Finančná kríza prehnité základy nečakane skoro odhalila.

V  roku 1997 Jean-Claude Trichet, toho času guvernér Banque de France, v reakcii na obavy nemeckých ekonómov z budúcej premeny EÚ na transferovú úniu kvôli kolabujúcej únii menovej prehlásil, že takáto premena je rovnako pravdepodobná ako hladomor v Bavorsku. Hlad v Bavorsku zatiaľ nie je, no transferová únia je dnes realitou. Dlhy sa už v Európe rozdeľujú najmä vďaka aktívnej expanzívnej monetárnej politike Európskej centrálnej banky. Ratifikácia tzv. „fiškálneho paktu“ otvorila dvere aj pre masívnejšie priame transfery a je údajne prvým krokom k spoločnej ekonomickej vláde. Euro teda naozaj pomáha integrovať, no trochu inak, ako sa čakalo. Spoločná mena zblížila Európu nasilu a viac, než je niektorým príjemné a Euro dnes pripomína tesnú kazajku. Manželstvo pred hlavňou dlhovej brokovnice ale môže ohroziť vzťahy v Európe v budúcnosti a rastúce nacionalistické pnutie aj samotnú integráciu. Najmä vtedy, keď sa viac nebudú rozdeľovať peniaze, ale príkazy, kde šetriť.