Zachráni sa Nemecko pred minimálnou mzdou?

28.říjen 2013 | Autor: Radovan Ďurana

Septembrové voľby potvrdili miesto doterajšej kancelárky Merkelovej v hlavnom kresle nemeckej vlády. Koho však zoberie do vládneho mančaftu však ani po troch týždňoch od volieb nie je jasné. Vzhľadom na fakt, že socialisti aj Zelení ťahajú za ten istý povraz, pokiaľ ide o priškrtenie pracovného trhu, to asi ani nie je podstatné.

Čo možno čakať od novej vlády na pracovnom trhu?

O nemeckom pracovnom trhu panuje veľa mýtov a povestí, väčšina z nich však pochádza z minulého tisícročia. Vysoká účasť v odboroch, prísny zákonník práce, nízka flexibilita to platilo kedysi, ale dnes už nie. Niežeby malo Nemecko otvorený a liberalizovaný pracovný trh, ktorý víta cudzincov, ale vysoká miera nezamestnanosti, stagnácia ekonomiky a hrozba veľkých firiem, že odídu do lacnejšej strednej Európy, donútili nielen ľavicového Schrödera spustiť, resp. pokračovať v reformách. Tie Nemecku umožnili nezmeškať vlak služieb a neostať tak prikované k ťažkému priemyslu a ťažbe uhlia. A práve rozvoj služieb, ktoré sú charakteristické veľkým počtom malých firiem, prispel k oslabeniu dovtedy mocných odborov. Zmeny v ekonomike totiž vyžadujú flexibilnejšie formy zamestnávania, kratšie pracovné úväzky, či rýchly vznik a zánik pracovných miest. Výsledok? Počet registrovaných členov odborov klesol na historické minimum 50 %. Podiel firiem s menej ako 250 zamestnancami bez kolektívnej zmluvy stúpol na 65 %. Vláda k tomu pridala zníženie mzdových nákladov pre kratšie úväzky, čo zabezpečilo tvorbu pracovných miest aj pre ľudí s nízkou kvalifikáciou. Podľa odhadov viac ako 2,5 mil. ľudí pracuje za menej ako 7 eur na hodinu. K tomu treba pridať veľmi opatrné zvyšovanie mzdových nákladov, ktoré od začiatku milénia vzrástli o 8 %, v porovnaní s francúzskymi 28 % či španielskymi 30 %.

 

Z chorého muža lídrom

Z chorého muža Európy sa stal líder s druhou najnižšou mierou nezamestnanosti v EÚ. Hoci vláda mnohým nízkopríjmovým pripláca dávky k nízkej mzde na zabezpečenie životnej úrovne, a teda nemôžeme hovoriť o čisto trhovom prostredí, nejde o položky, ktoré by ruinovali nemecký rozpočet. Preto sa nemožno čudovať víťaznej strane, ktorá doteraz odmietala pokusy o zavedenie plošnej minimálnej mzdy. Niežeby tam dnes vôbec žiadna nebola, akurát nie je plošná a je určovaná niekoľkými spôsobmi. Niektoré povolania majú stanovenú minimálnu hodinovú sadzbu, ktorá sa pohybuje od 7 eur do 12 eur, a navyše sú tieto minimálne sadzby aj regionálne rozlíšené (v bývalom NDR sú nižšie). Ďalej existujú minimálne mzdy stanovené vyjednávaním odborov a zamestnávateľov, ktoré pokrývajú polovicu zamestnancov na plný úväzok. Nakoniec sú to mestské minimálne sadzby, pod úroveň ktorých mesto nenakupuje služby od dodávateľov. Na trhu tak ostávajú milióny zamestnancov, na ktorých sa žiadna regulácia výšky mzdy nevzťahuje.

Socialisti sú však nespokojní a vedú dlhodobú kampaň za zavedenie plošnej minimálnej mzdy na úrovni 8,5 eura za hodinu. Zvyšovanie miezd by sa tak podľa ich odhadov malo dotknúť takmer 7 miliónov zamestnancov, t.j. každého piateho. Svoj návrh podporovali tvrdením, že práve tento krok by zdvihol domácu spotrebu o 19 mld. eur, a tým by dodali potrebný stimul hospodárskeho rastu. Nuž, keby zázraky fungovali, mohli by minimálnu mzdu zdvihnúť rovno na 20 eur, a to by už bol iste rast, ktorý by prebral aj gréckeho Prométea zo 6 ročnej krízy. Alebo by sa mohli pozrieť do susedného Francúzska, kde je s minimálnou mzdou 9,4 eura o celý jeden milión nezamestnaných viac ako v Nemecku. Samozrejme, pracovný trh ovplyvňuje celý komplex regulácií a trhových faktorov, má veľkú zotrvačnosť a rozšírenie minimálnej mzdy automaticky neprepustí masy ľudí, ale to, že minimálna mzda vytvára prekážku pri tvorbe pracovných miest, a tak prispieva k rastu nezamestnanosti, hlavne mladých a neskúsených, je dobre preskúmaný a mnohokrát potvrdený fakt.

Socialisti a Zelení, súčasní koaliční kandidáti, samozrejme nechcú len plošnú minimálnu mzdu – vo svojom programe hlásali aj zvyšovanie daní. Merkelová tak stojí pred nepríjemnou dilemou, bude si musieť vybrať jednu zo zlých možností. Európa tak môže prísť o zásadný empirický príklad, že pracovnému trhu sa môže výborne dariť nie napriek, ale skôr vďaka absencii centrálne stanovovanej minimálnej mzdy.